| Martin Pukanec
K LOKALIZÁCII METODOVHO HROBU (POHRANICE)
PUKANEC, M.: Towards the Localization of the Methodius’ Tomb(Pohranice). Slovenská reč, 2010, Vol. 75, No. 6, pp. 347 – 354. (Bratislava) According to some sources, Saint Methodius has been entombed in a church in the town called *Kana-/Kata-/Ka-onna, situated on the river of the same name. The reconstruction of this hypothetical fact is based on old texts and historical and onomastic assumptions. If one accepts the fact, then there has only been one river of this name in the former Moravia region. Its present Slavic name is Kadaň, possibly derived from Non-Slavic, Celtic *Kadona < *Kadonna „Holy River“ (in the same way as Slavic katan comes from Hungarian katona). This riveris located near Nitra, the assumed seat of king Svätopluk I., and it flows through the following towns: Štitáre, Pohranice, Lapáš, Golianovo, one of which should have been the town of Kadaň. The name Pohranice must be derived form the ethnonym Pograni „the Pograns“, i.e. the inhabitants of the basin of Gran (Hron). It has been these Pograns who could have changed the name of the town and the name of the river, which was called Kadaň as well as Pogran river. Consequently, Saint Methodius could have been entombed in the church in Pohranice, which is one of the oldest in the former Moravia region, being mentioned in 1075. Na každý rok existencie tzv. Veľkej Moravy pripadá najmenej tucet kníh, ktoré sa ňou zaoberajú. Výlučným predmetom niektorých z nich je hľadanie hrobu sv. Metoda. Ak vnímame históriu ako učiteľku života alebo za niečo, čo píšu víťazi, tak takéto knihy a hľadanie hrobov vôbec môžeme považovať za zbytočné. Okrem uvedených dvoch druhov dejepisu však treba akceptovať aj existenciu tretieho, a to dejepisu vedeckého. Tento článok sa snaží po desiatkach pokusov hľadania Metodovho hrobu založených na historických hypotézach predložiť archeológom určitú hypotézu onomastickú. V tejto oblasti napokon nič iné ako hypotézy vytvoriť ani nemožno, avšak výhodou týchto hypotéz, ktoré pôsobia často až ako špekulácie, je aspoň to, že ich archeológia môže relatívne ľahko potvrdiť alebo vyvrátiť. Hľadanie hrobu sv. Metoda sa opiera o viacero starých textov. V Živote Metoda XVII sa píše, že Metoda uložili v „съборьнѣи цр(ь)къви“ (MMFH II, 1967, s. 162). Otázkou je, čo táto sъborьnaja cirkev, teda kostol, je. Autori MMFH to prekladajú ako „kapitulný chrám“, resp. stoličný, synodálny, hlavný chrám (MMFH II, 1967, s. 162). Vieme, že jediné známe moravské biskupstvo bolo v Nitre. Pri Nitre sa nachádza vrch Zobor, ktorého názov sa etymologizuje aj od slova sъborъ vo význame „kláštor“ (pozri Lutterer – Majtán – Šrámek, 1982, s. 348), čo by vari mohlo byť rovnako riešenie hádanky. Ďalšie údaje o Metodovom hrobe nájdeme v tzv. proložných životoch. Boli zložené po Živote Konštantína a Živote Metoda a po panegyrikách, pretože sa o tieto pamiatky obsahovo opierajú. V ich rámci môžeme vyčleniť niekoľko chronologických vrstiev. Najstaršiu z nich tvorí prolóžny život venovaný obom bratom, ktorý bol podľa všetkého napísaný v poslednom roku existencie moravskej školy a bol určený ako stručný prehľad a poučenie duchovenstvu staroslovienskej liturgie v dobe bojov Gorazda a Klimenta s Vichingovou stranou (MMFH II, 1967, s. 164). V tomto proložnom Živote Konštantína a Metoda sa píše, že Metod „leží vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane za oltárom svätej Bohorodičky“ (v preklade J. Stanislava, 1978, s. 67, aj tvorcov MMFH II, 1967, s. 166, tam i starosloviensky text). Táto veta sa pri hľadaní Metodovho hrobu považuje za kľúčovú. Veľa sa diskutuje o termíne velikaja cirkev, či ide o prosté vyjadrenie rozmerov kostola, či o synonymum slova sъborьnaja a terminus technicus. My by sme však chceli upozorniť najmä na adjektívum moravský, pretože toto značne obmedzuje možnosti, kde sa hrob sv. Metoda môže nachádzať. Svätoplukova ríša bola totiž rozľahlá, ale nevolala sa Morava. Teda ak napríklad Svätopluk obsadil Čechy či Panóniu, tak to neznamená, že sa Čechy či Panónia premenovali na Moravu, rozloha Moravy zostala nezmenená a Čechy zostali Čechami, Panónia Panóniou atď. Inak aj v Službe sv. Metodovi, ďalšom starom prameni, sa toto potvrdzuje. Začiatok jednej z piesní v preklade J. Stanislava znie: „Teba, blažený, ospevuje zem Moravská, cnostné tvoje telo majúca, i Panónska, posvätiteľu, osvietená tebou, a ľudy ich, zíduc sa, svätia tvoju pamäť“ (Stanislav, 1978, s. 69). Mladšiu chronologickú vrstvu prolóžnych životov tvoria prolóžne životy venované každému z oboch bratov osobitne. Pri hľadaní hrobu sv. Metoda sú nesmierne dôležité. Proložný Život Metoda a proložný Život Konštantína totiž spolu s Priluckym prologom menujú názov mesta, kde bol Metod biskupom a kde bol pochovaný. V desiatkach rukopisov týchto diel je spomínaný názov v týchto formách: „v Kanaoně gradě“, „v Kanoně gradě“, „v gradъ Kaonъ/Kainъ/Nainъ“, „v Kataane grade“ (pozri MMFH II, 1967, s. 242, 311), J. Stanislav uvádza ešte aj „v Kananoně gradě“ a takéto formy v rekonštruovanom nominatíve: Kanonъ, Kananъ, Kataonъ, Kaonъ, Kanaonъ, Kataanъ, Kainъ, Nainъ, Okean (1978, s. 71). Tvorcovia MMFH považujú toto mesto buď za Katániu, kde približne v tom období zomrel istý biskup Cyril, ktorého si mohli zmýliť so sv. Konštantínom a sv. Konštantína so sv. Metodom, alebo skôr za Panóniu, pričom uvádzajú, že je to najjednoduchšia interpretácia. S tým, že je to najjednoduchšia interpretácia, súhlasiť možno, ale nie s tým, že to Panónia naozaj je. Panónia totiž nebola mestom a navyše názov panónskeho sídla Pribinu a Koceľa a viaceré lokality, kde Koceľ staval kostoly, poznáme. Okrem toho Panónia, ako sme už uviedli, nie je na Morave. A na Morave nie je, samozrejme, ani Katánia. Jazykovedec J. Stanislav najprv uvedené názvy rovnako považoval za pokazené zápisy názvu Panonъ (1945, s. 63), ale neskôr si uvedomoval, že je „ťažko povedať, či sa v zápisoch Kanonъ atď. skrýva iné meno ako Panónia“ (1978, s. 72). Archeológovia tento problém ignorujú. Napríklad Z. Klanica vo svojej knihe Tajemství hrobu moravského biskupa Metoděje v kapitole Správy o pohrebe citáty s názvom mesta vôbec neuvádza (pozri 2007, s. 39). Onomasticky zaujímavé je najmä zakončenie zachovaných podôb názvu. Otázkou je, či jeho nominatív rekonštruovať ako -ona či -onъ, príp. -ono. Zo štyroch textov v MMFH obsahujúcich analyzované proprium je v troch prípadoch názov v lokáli, s príponou -oně, ktorá umožňuje všetky tri možnosti, a iba v jednom prípade v jasnejšom akuzatíve, keď sa píše, že Metoda vysvätil patriarcha za biskupa a poslal ho „въ Моравоу въ градъ Каонъ“, čo je preložené ako „na Moravu do mesta Kaona“ (MMFH II, 1967, s. 243), pričom práve v tomto prípade musíme názov mesta rekonštruovať ako Kaonъ, nie Kaona. Pod čiarou je ale zapísané Kaon a sú tu navyše aj varianty názvu Kain a Nain. Práve tieto dva nesmierne dôležité varianty však ukazujú, že predsa len pravdepodobnejšou bude prípona -ona. Zachované podoby názvu Kainъ a Nainъ, čo je najskôr z *Ka-Nainъ, totiž obsahujú príponu -inъ, ktorá môže nahrádzať práve príponu -ona. Vieme, že Metodovi žiaci sa po úteku z Moravy usádzali aj v Chorvátsku a práve v jeho onymii máme možnosť vidieť veľa dokladov zmeny -ona > -inъ. Napríklad ojkonymum Aen-ona/N-ona sa mení na N-in, ojkonymum Alb-ona na Lab-in, ojkonymum Nar-ona v údolí rieky Neretvy sa zrejme odzrkadľuje v názve riečky Nor-in, čo je prítok Neretvy, ojkonymum Skard-ona dáva Skrad-in, ojkonymum Sal-ona zas Sol-in. Tento rad ojkoným s pôvodnou príponou -ona môže pomôcť pri argumentácii, ako vyzeral nominatív hľadaného názvu, ale nemožno v ňom hľadať mesto s hrobom sv. Metoda, pretože uvedenú príponu -ona treba považovať predovšetkým za ilýrsku a na Moravu ju, ak tvrdíme, že ranofeudálny štát Morava bol naddunajský, klásť v žiadnom prípade nemôžeme. Prípony -ona nie sú na európskom kontinente iba ilýrske. Často sa vyskytujú aj v ojkonymii na starom Iberskom polostrove, ten je však od Moravy ešte vzdialenejší. Okrem nich existuje ešte tretia frekventovaná a všeobecne známa prípona -ona, resp. -onna. Ide o sufix, ktorý veľmi často vidíme v názvoch európskych riek: vo Francúzsku je to Dordogne, Dronne, Garonne, Saône, Yonne a mnohé ďalšie, v Nemecku napríklad Chandon, vo Švajčiarsku okrem iných Nozon a na Slovensku pravdepodobne Krupinica, 1262 Korpona, Corpona, 1266 Corpona (pozri Šmilauer, 1932, s. 149, 151, 237 – 368, tam aj iný výklad). To, že ide o hydronymický sufix s konkrétnym významom poukazujúcim na vodu, dokazuje Viedenský (Endlicherov) glosár, v ktorom je k údajnému keltskému onno pripísaná latinská glosa flumen „rieka“ (pozri Bonnefoy, 1993, s. 218). Toto onno však nemusí byť keltské, môže byť aj pozostatkom praeurópskeho substrátu. Argumentom, že názov hľadaného mesta obsahuje práve túto príponu, nemusí byť iba to, že existenciu Keltov či dokonca ešte neindoeurópskych etník na území Moravy nemôžeme popierať, ale aj uvedené zachované podoby názvu v rukopisoch, ako Kananoně proti Kanaoně či Kaonъ proti Kanonъ, poukazujúce zrejme práve na spoluhláskovú skupinu -nn- v prípone, ktorá spôsobovala ťažkosti pri vyslovovaní.</p> <p>Ak by existovalo na území Moravy nejaké hydronymum *Kana-(n)-/Kata-/Ka-(n)-onna, mohlo by dať aj meno mestu s takýmto názvom. Takto dala spomínaná Krupinica názov Krupine, ale napríklad aj rieka Gran historické a dnešné nemecké meno Ostrihomu Gran alebo rieka Nitrava mestu Nitrava. Za predpokladu, že bolo naše uvažovanie doteraz správne, môžeme opustiť cestu argumentácie a vkročiť na o málo pevnejšiu pôdu, pretože rekonštrukcii hydronyma *Kana-(n)-/Kata-/Ka-(n)- onna zodpovedá na území starej Moravy len jediný názov rieky, ktorá je navyše mimoriadne významná svojou polohou, a to Kadaň. Kadaň je totiž ľavostranným prítokom Nitry, ktorý pramení v podzoborskej obci Štitáre, aj keď nie priamo pod Zoborom, lež pod Tribečom. Ďalej potom preteká neďaleko mesta Nitry Pohranicami, Lapášom, Golianovom a pri Veľkom Cetíne ústi do rieky Nitry. J. Hladký uvádza vo svojej monografii tieto zápisy názvu: 1300 fluvium Pagran, 1891 Kádán patak, 1892 Kádán patak, 1932 Pogranický potok, 1950 Kádán patak, 1959 Kadaň, 1965 opäť Kadaň a v tejto podobe až dodnes. Podľa neho hydronymum Kadaň pravdepodobne vzniklo z osobného mena *Kadan, pričom sa odvoláva na publikáciu Zeměpisná jména Československa, v ktorej sa takýmto spôsobom etymologizuje starý názov západočeského mesta Kadaň (pozri Lutterer – Majtán – Šrámek, 1982, s. 139). Názov Pohranický potok považuje za starší ako Kadaň, mal vzniknúť z osadného názvu Pohranice (pozri Hladký, 2004, s. 102).
<img class=”caption” src=”images/stories/history/1936_kadan.jpg” border=”0″ alt=”Výrez vojenskej mapy z roku 1936″ title=”Výrez vojenskej mapy z roku 1936″ />
Motivácia pomenovania hydronyma osobným menom je najčastejšie na základe vlastníctva lokality, ktorou daná rieka preteká, takže nie priamo antroponymum Kadan > hydronymum Kadan, ale antroponymum Kadan > názov lokality Kadan > hydronymum Kadan. Treba však povedať, že o žiadnom Kadanovi v tejto oblasti nevieme a ani o lokalite, ktorá by mu mohla patriť, takže nevieme ani to, kedy by mu mohla patriť, a teda s istotou ani to, či je starším názvom Pohranický potok alebo Kadaň. Zápis fluvium Pagran je síce o šesťsto rokov starší ako Kádán patak, a preto nás k takejto domnienke v plnej miere oprávňuje, ale nesmieme zabúdať na to, že je za celé to obdobie ojedinelý, takže nie celkom presvedčujúci. Navyše zo zápisov vidíme, že v 19. a 20. storočí museli existovať oba názvy spoločne, pričom takto to mohlo byť stáročia, až kým sa v povojnovom období nezjednotil názov na Kadaň, ktorý teda nemusel nahradiť starší názov, ale mohol len vytlačiť paralelný názov, pretože bol pozdĺž celého toku riečky i mimo neho rozšírenejší. V rámci našej úvahy však v každom prípade výklad z osobného mena Kadan, z ktorého sa etymologizuje české ojkonymum Kadaň, pripustiť nemôžeme. Z hláskového i sémantického hľadiska by bol pre nás najpravdepodobnejším východiskom tvar *Kadonna. Keltské *kato- znamená „schopný, múdry“, doložené je v staroírskom cath, cád, cad, indoeurópsky koreň sa aj na základe latinského catus „bystrý“ a staroindického śitá- „naostrený“ rekonštruuje ako *keh3- (pozri Matasović, 2009, s. 200), pričom -eh3- sa menilo na *-ō-. Príbuzné s týmto bude aj galsko-latinské caddos „posvätný“, čo je dôležité, pretože Kelti dávali riekam veľmi často mená z oblasti kultu (pozri príklady Botheroyd – Botheroyd, 1998, s. 406). Hydronymum *Kadonna „posvätná rieka“ by sa podobne ako v prípade Krupinice zjednodušilo na *Kadona a potom by sa zmenilo na slovanské Kadan rovnako, ako dalo maďarské apelatívum katona slovanské katan (pozri Machek, 1971, s. 245). Ak by sme chceli stotožniť s vykonštruovanou lokalitou Kadan ako miestom, kde je hypoteticky pochovaný sv. Metod, niektorú zo štyroch obcí, ktorou riečka Kadaň prechádza, teda Štitáre, Pohranice, Lapáš a Golianovo, tak onomasticky najpravdepodobnejšou možnosťou by bolo asi Golianovo so zápismi pôvodného názvu Ďarmoty: 1156 Gurmot, 1234 Gurmot, aliud Gurmot atď. (pozri Kropilák a kol., 1977a, s. 394), pretože toto ojkonymum pochádza z názvu staromaďarského kmeňa Gyarmat (porov. Krajčovič, 2005, s. 60), ktorého príslušníci mohli vyvrátiť nejaké významné moravské mesto a dať mu potom svoje meno. Na území obce však niet ani stopy po starom kostole, čo je problémom tejto hypotézy. V obci Štitáre, v ktorej riečka pramení, sa našlo sídlisko z mladšej doby bronzovej a slovanské sídlisko z tzv. veľkomoravskej doby. Názov ale jednoznačne poukazuje na to, že je to iba remeselnícka osada. Spomína sa v roku 1113 v susedstve majetkov zoborského kláštora ako Sitar (pozri Kropilák a kol., 1977a, s. 339) a etymologizuje sa, ako je všeobecne známe, zo štitár „výrobca štítov“ (porov. Krajčovič, 2005, s. 110). Navyše kostol, aj keď na staršom základe, pochádza až z roku 1785 (Kropilák a kol., 1977a, s. 339). Obec Lapáš s najstarším dokladom z roku 1113 Lapas, potom 1156 Lopas atď. (pozri Kropilák a kol., 1977b, s. 133) je síce z onomastického hľadiska menej zaujímavá, ale o to zaujímavejšia z hľadiska historického. Obec totiž patrila Nitrianskemu hradu a zoborskému kláštoru. Farnosť sa v Lapáši spomína v roku 1156 a nachádza sa v ňom jednoloďový gotický kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie (pozri Güntherová a kol., 1968, s. 173), čo môže spĺňať podmienku, že Metod „leží vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane za oltárom svätej Bohorodičky“. Nie je to ale silný argument, pretože patrocíniá sa menili bežne a kostol, napriek tomu, že mohol byť hypoteticky postavený na mieste staršieho kostola, ako sa často robilo, s najväčšou pravdepodobnosťou nesiaha až do tzv. veľkomoravskej epochy. Názov ostatnej obce, ktorou preteká Kadaň, Pohranice je doložený už v roku 1075 ako Pagran, v roku 1113 je Pogran, 1209 Pagran, 1218 Pagran, 1232 Pagran, 1251 Pagran, 1318 Pogran, 1322 Pagran, 1322 Kys Pogran, 1322 Kys Pagran, 1479 Kyspogran, Nagpogran, až 1773 Pogranicze, 1948 Pohranice (Hladký, 2004, s. 102). V. Chaloupecký usudzoval, že je to od etnonyma Pohronec, označujúceho príslušníka kmeňa sústredeného na rieke Hron (pozri Chaloupecký, 1923, s. 187 – 189). Novšie sa etymologizuje od apelatíva hranica z praslovanského granica (pozri Hladký, 2004, s. 102). Problémom novšej interpretácie je však to, že do 18. storočia sa v názve nezachovala prípona -ica a slovo granica je určite už praslovanské. Vrátili by sme sa preto radšej k staršej etymológii, aj keď v mierne posunutom význame. Historik J. Steinhübel v rámci druhej generácie slovanských kniežat v Zadunajsku po páde avarskej moci usudzuje, že Pribislav vládol v Ptujsku, Semika v Dudlebsku, Stojmír v Blatensku a Etgar v kniežatstve niekde v severovýchodnom Zadunajsku, azda s centrom v Ostrihome (pozri Steinhübel, 1995, s.43). Okrem toho vieme, že kráľ Štefan I. učinil počas občianskej vojny, v ktorej dostal pomoc najskôr zo slovenského Podunajska, sľub svätému Martinovi v prítomnosti kniežat Poznana, Honta a Orha, „astantibus ducibus videlicet Poznano, Cuntio, Orhio“ (CDSl I, 1971, s. 45), pričom Poznan bol z Nitry, Hont z Hontu a nemožno vylúčiť, že Orh práve z Ostrihomu, ktorý sa volal Gran a mohol dať meno menšiemu kmeňu, resp. mu dala meno rieka, ako usudzoval V. Chaloupecký, ale iba jej najjužnejší tok. Etnonymum *Pograni by teda znamenalo „bývajúci pri Ostrihome“ alebo najskôr „pri (dolnom) Hrone“. Bolo by typicky vytvoreným slovanským etnonymom, tak aj Polabi boli „pri Labe“, Pomorani „pri Mori“, Posuljani „pri Sule“, Poršani „pri Rose“ a napríklad Zachlumi „za Chlumom“, Zagozd(i) „za Hvozdom“, Črezpeňani „cez Penu“ a podobne. Ojkonymum Pogran by bolo analogicky napríklad k Marwan z roku 1348, najstaršiemu dokladu pre dnešné Moravany nad Váhom (pozri Krajčovič, 2005, s. 52), zakončenie -an sa už v etnonyme Pogr-an pociťuje ako slovanská prípona. No a názov mesta by potom mohol, na čo sa usilujeme poukázať, po jeho obsadení Pohroncami prekrývať nejaký starší názov. Pohronci by premenovali po meste aj rieku, ale v prípade hydronyma sa na iných miestach toku rieky a mimo neho novší názov neujal. Najnovší archeologický výskum, ktorý vykonal v obci Pohranice M. Samuel, dokazuje takéto osídlenie: pravek, neolit, želiezovská skupina, lengyelská skupina, eneolit, doba bronzová, doba laténska, stredovek (pozri Samuel, 2001, s. 170). Keďže prípona -onna bola najskôr keltská (i keď sa poukazuje aj na jej možný praeurópsky pôvod), tak pre túto prácu je významné to, že je doložené tiež osídlenie v laténskej dobe, pretože nositeľmi laténskej kultúry boli Kelti. Kostol, ktorý má na rozdiel od kostola v Lapáši aj románske prvky, sa v Pohraniciach spomína v roku 1075 (pozri CDSl I, 1971, s. 55), takže je to jeden z najstarších písomne doložených kostolov na Slovensku. Či však stál na jeho mieste v roku 885, kedy zomrel Metod, starší, moravský kostol, alebo dokonca siaha minulosť tohto kostola do oných čias, posúdiť, samozrejme, nevieme. Na záver musíme zopakovať najdôležitejší fakt, a to že pri hľadaní hrobu sv. Metoda sa dajú vytvárať iba hypotézy. Ak možno veriť prolóžnym životom, tak Metod mal byť v hľadanom meste nielen pochovaný, ale mal byť v ňom aj biskupom. Ale o tom, či Metod mal nejaké stabilné sídlo, panujú pochybnosti. Napríklad, ako je známe, sv. Bonifác, apoštol Germánov, takéto sídlo nemal (porov. Dacík, 1997, s. 25). E. Pauliny navyše usudzuje, že Metod ako arcibiskup osobitné biskupské sídlo ani nemusel mať (pozri Pauliny, 1964, s. 226). J. Stanislav na základe rozboru viacerých textov ukazuje, že pohreb sa konal v Nitre. V Živote Metoda je totiž zmienka, že Metod požehnal pred smrťou knieža, a v Bulharskej legende sa hovorí, že Metod kniežaťu predpovedal, že o tri dni umrie. Z tohto vyplýva, že Svätopluk bol vtedy osobne prítomný a rozlúčil sa s Metodom. Ďalej sa píše, že obrady sa odbavili „latinsky i grécky i slovansky“, teda ako prvým jazykom latinským, lebo staré texty zachovávajú poradie nenáhodne, ale prítomnosť latinčiny vôbec mu je argumentom pre prítomnosť vichingovcov. Ich prítomnosť mu dosvedčuje aj Metodovo povzbudzovanie Gorazda a ďalších učeníkov proti vichingovcom. Nato uzatvára, že Metod umrel v prostredí, kde bol panovník, cudzinci, t. j vichingovci, pre ktorých boli aj latinské obrady, a v prostredí, ktoré hrozilo bojmi, ktorým Metod venoval pozornosť do posledných chvíľ, čo ukazuje na prostredie, v ktorom bol Svätopluk aj Viching. Napokon uvádza, že na rovine pod starým nitrianskym hradom je skutočne aj kostol Panny Márie, ktorý sa spomína v roku 1248, a pýta sa, kedy naozaj vznikol (pozri Stanislav, 1945, s. 62, 64 – 65). Naša analýza nevychádza z rozboru textov, lež z rozboru variantov ojkonyma zachovaných v prolóžnych životoch a Priluckom prologu. Kľúčovou pri našej analýze je prípona ojkonyma. Čítame ju ako -ona na základe dochovaných podôb „v Kanaoně gradě“, „v Kanoně gradě“, „v Kataane grade“ a paradoxne najmä „v gradъ Kaonъ/Kainъ/Nainъ“, pretože slovanská prípona -inъ substituuje v chorvátskom prostredí neslovanskú príponu -ona. Veľká variantnosť ojkonyma nám nedovoľuje jeho dôkladnejšiu analýzu, ale práve táto variantnosť nám umožňuje kvôli problematickému výskytu konsonantu -n- v ňom aspoň hypoteticky uvažovať nad zrejme keltskou hydronymickou príponou -onna, ktorá je navyše historicky najpravdepodobnejšia. Onomastický rozbor a následné hľadanie konkrétnej moravskej rieky a konkrétneho moravského mesta nás zaviedli tam, kam J. Stanislava jeho analýza textu, teda do blízkosti Nitry. Aj po hypotetickom určení Pohraníc ako hľadaného mesta môžeme ale uzavrieť, že problém lokalizácie Metodovho hrobu sa ani onomastickou cestou presvedčivo vyriešiť nepodaril. Literatúra BONNEFOY, Yves: American, African and Old European Mythologies. Chicago: University of Chicago Press 1993. 296 s. BOTHEROYD, Sylvia, BOTHEROYD, Paul: Lexika keltské mytologie. Praha: Ivo Železný 1998. 432 s. CDSl I – Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus I. Ed. R. Marsina. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1971. 472 s. + 32 s. príloh. DACÍK, Tomáš: Otazníky nad hrobem sv. Metoděje. Brno: Akademické nakladatelství CERM 1997. 126 s. GÜNTHEROVÁ, Alžbeta a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok druhý. K – P. Bratislava: Obzor 1968. 588 s. HLADKÝ, Juraj: Hydronymia povodia Nitry. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity 2004. 294 s. CHALOUPECKÝ, Václav: Staré Slovensko. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského 1923. 424 s. KLANICA, Zdeněk: Tajemství hrobu moravského arcibiskupa Metoděje. Praha: Futura 2007. 120 s. KRAJČOVIČ, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava: Literárne informačné centrum 2005. 232 s. KROPILÁK, Miroslav a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1977a. 528 s. KROPILÁK, Miroslav a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1977b. 520 s. LUTTERER, Ivan, MAJTÁN, Milan, ŠRÁMEK, Rudolf: Zeměpisná jména Československa. Slovník vybraných zeměpisných jmen s výkladem jejich původu a historického vývoje. Praha: Mladá fronta 1982. 376 s. MACHEK, Václav: Etymologický slovník jazyka českého. Praha: Academia, nakladatelství Československé akademie věd 1971. 868 s. MATASOVIĆ, Ranko: Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Leden – Boston: Brill 2009. 458 s. MMFH II – Magnae Moraviae fontes historici II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Brno: Universita J. E. Purkyně 1967. 360 s. PAULINY, Eugen: Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964. 246 s. SAMUEL, Marián: Záchranný výskum a prieskum v Pohraniciach. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2000. Nitra: Archeologický ústav Slovenskej akadámie vied v Nitre 2001, s. 170. STANISLAV, Ján: Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení 1945. 92 s. + 15 s. príloh. STANISLAV, Ján: Starosloviensky jazyk 1. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. 372 s. STEINHÜBEL, Ján: Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava: Veda 1995. 100 s. ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava: Učená spoločnosť Šafaříkova 1932. xliii + 564 s. + 3 prílohy. Mgr. Martin Pukanec, PhD, Katedra slovenského jazyka Filozofická fakulta Univerzity Konštantína filozofa Štefánikova 67, 949 74 Nitra e-mail: puqans@gmail.com
Zdroj: <a href=”https://data.juls.savba.sk/ediela/sr/2010/6/sr2010-6.pdf#page=5″ target=”_self” title=”Slovenská reč 2010″>Slovenská reč 2010 |
darmoty.wordpress.com 